Vladimír Burjan: Donútenie alebo dohoda – na čom má byť založená škola?

Existujú dva druhy spoločenských inštitúcií: jedny sú založené na donucovaní, druhé na dohode. Skúsme nad oboma druhmi trochu porozmýšľať. Možno pri tom pochopíme všeličo o problémoch dnešnej školy.

Donucovacích inštitúcií už v modernej spoločnosti nie je veľa, ale nejaké ešte predsa len potrebujeme. Typickými príkladmi sú väzenie, psychiatrická liečebňa a v niektorých krajinách aj armáda. Na akých princípoch fungujú donucovacie inštitúcie? Predovšetkým je tu štátom daná povinnosť niektorých občanov „odovzdať sa“ na istý čas do ich pôsobnosti. Toto nariadenie má formu rozsudku (väzenie), lekárskeho nálezu (psychiatria) či povolávacieho rozkazu (armáda). Vnútri samotných týchto inštitúcií panuje prísna hierarchia medzi zamestnancami a „klientmi“. Zamestnanci (dozorcovia, psychiatri, dôstojníci) sú takmer neobmedzenými autoritami a pánmi – určujú obsah činností, režim dňa, takmer všetko… Klienti (väzni, pacienti, vojaci) sú vnímaní iba ako objekty (nie subjekty) pôsobenia, ako pasívni účastníci diania. Nemajú žiadne významnejšie práva či právomoci, nemajú možnosť ovplyvniť chod danej inštitúcie a na ich názor sa prihliada iba vo veľmi obmedzenej miere (ak vôbec). No a aby to celé fungovalo, disponuje každá z týchto inštitúcií škálou represívnych (korektívnych) prostriedkov, ktoré sú v prípade potreby použiteľné (a používané!) voči takým klientom, ktorí by chceli voči režimu v danej inštitúcii revoltovať, podkopávať ho, sabotovať jednotlivé činnosti či útočiť na zamestnancov inštitúcie.

Väčšina inštitúcií v modernej spoločnosti funguje na princípe dobrovoľnej dohody jednotlivých aktérov. Zväčša nepísanej, často dokonca ani nevyslovenej, napriek tomu implicitne vnímanej a chápanej všetkými zúčastnenými. Uveďme ako príklad divadlo. Aj v divadle máme zamestnancov (režisérov, hercov…), ktorí určujú, čo sa v divadle bude diať. Aj divadlo má isté vnútorné pravidlá, ktoré všetci (herci aj diváci) dodržiavajú. Je však založené na dobrovoľnosti – nikto nenúti divákov, aby prišli na predstavenie. Divadlo nedisponuje žiadnymi represívnymi prostriedkami, ale ani ich nepotrebuje, keďže je dobrovoľné. Divák, ktorému sa predstavenie nepáči, môže kedykoľvek odísť. Oproti donucovacím inštitúciám je tu však jeden podstatný rozdiel: práve preto, že divadlo je dobrovoľnou inštitúciou, musia jeho zamestnanci pozorne sledovať záujmy a reakcie publika a koncipovať repertoár tak, aby bol pre divákov zaujímavý. Aj jednotlivé predstavenia musia byť zaujímavé a čo najkvalitnejšie, inak hrozí, že po prestávke už budú hrať iba pre uvádzačky a hasičov.

Celý článek na Burjan o škole