Kampaň A DOSŤ!: Názor expertov - Základné východiská modernej koncepcie vzdelávania

pátek 22. ledna 2016 ·

Přinášíme vám z webu kampaně A DOSŤ!, která má za cíl urychlenou reformu slovenského školství, závěrečný ze tří článků z rubriky Názory expertů. Přestože se po rozdělení Československa vývoj oddělil, řada problémů je v obou školských systémech velmi podobných.


Slávny fotograf Robert Capa hovorieval začínajúcim fotoreportérom: „Ak vaše fotografie nie sú dostatočne dobré, znamená to, že ste neboli ste dostatočne blízko.“ A hoci mal pravdu, pokiaľ ide o fotografiu, v niektorých kontextoch platí presne opačný princíp: „Ak nami navrhované riešenia problémov nie sú dostatočne účinné, znamená to, že sa na veci nepozeráme z dostatočného odstupu.“ Platí to aj o školstve, preto sa v tomto dokumente snažíme analyzovať problémy školy a vzdelávania z väčšieho nadhľadu, ako je v podobných materiáloch zvykom.

Ústrednou témou novej koncepcie by malo byť vzdelávanie, nie školstvo.

Cieľom štátu v oblasti vzdelávania by malo byť, aby sa deti aj dospelí v tejto krajine vzdelávali, a to dobrovoľne, čo najviac a čo najúspešnejšie (najefektívnejšie). Formálne štúdium v rámci štátneho školského systému predstavuje iba jednu z možných foriem vzdelávania, ktorej relatívny význam bude s pribúdajúcou ponukou alternatívnych vzdelávacích ciest a kanálov postupne klesať. Štát by mal podporovať čo najširšie spektrum rôznych foriem vzdelávania, vrátane mimoškolského a neformálneho. Namiesto vedomostnej spoločnosti by sme mali budovať spoločnosť učiacich sa.

V tejto súvislosti by bolo vhodné zvážiť premenovanie ministerstva školstva na ministerstvo vzdelávania a predefinovať postavenie ministra: ten by mal byť vnímaný ako minister občanov, nie učiteľov. Učitelia majú svojich odborových predákov, ktorí majú pomenovávať ich profesijné problémy a obhajovať ich záujmy. Minister by mal primárne zodpovedať za vytváranie dobrých podmienok na vzdelávanie, a to v škole aj mimo nej. Takéto postavenie by mu lepšie umožňovalo riešiť aj tie problémy systému, ktorých pôvodcami sú samotní učitelia (nie je ich málo).

Je potrebné reflektovať globálnu krízu tradičnej školy.

Mnohé problémy, s ktorými zápasí slovenské školstvo, sa vyskytujú paralelne aj v ďalších vyspelých krajinách. Sú symptómami globálnej krízy školy v tej jej podobe, v akej ju moderná spoločnosť zdedila z čias priemyselnej revolúcie. V dôsledku zásadných zmien, ktorými spoločnosť prešla v uplynulých desaťročiach, prestávajú tradičné organizačné modely, formy a metódy hromadného vzdelávania fungovať a narážajú na stupňujúcu sa kritiku až odpor zo strany verejnosti (žiakov i rodičov). Zdá sa, že zatiaľ nikde na svete recept na prekonanie tejto krízy nenašli a je otázkou, či ešte vôbec môže existovať nejaký univerzálny model. V tejto situácii je potrebné, aby škola na vzniknuté napätie aktívne reagovala, a to v duchu nasledujúcich princípov:

Škola musí dôkladne reflektovať meniacu sa spoločenskú situáciu.

Je potrebné analyzovať, ktoré prvky vzdelávacieho systému sú dnes už prekonané a brzdia vzdelávanie, znižujú jeho efektívnosť a spôsobujú napätia.

Škola musí akceptovať pluralitnú povahu výchovy a vzdelávania.

Treba si uvedomiť, že v dnešnej spoločenskej situácii už nemôže fungovať jednotná škola, že moderný vzdelávací systém musí akceptovať a odrážať pluralitu pohľadov na zmysel, ciele a formy vzdelávania. Musí žiakom a rodičom ponúkať rôzne cesty ku vzdelaniu, ktoré sa od seba líšia nielen rôznym obsahom, formami a metódami, ale aj rôznymi cieľmi.

Škola sa musí viac otvoriť okolitému svetu

Vnútorný inovačný potenciál súčasnej školy je pomerne malý. Škola sa (už dávnejšie) uzatvorila voči vonkajším podnetom a málo komunikuje s ostatnými sférami spoločnosti. K zvýšenej izolácii prispieva aj fakt, že prevažná väčšina učiteľov nikdy v živote nerobila nič iného, nepatrila do iných profesijných skupín. (To isté platí aj o lekároch, no v ich prípade je to, vzhľadom na povahu ich práce, podstatne menší problém.) Vnútrorezortné diskusie o súčasnej kríze školy sú preto často zacyklené, schematické, chudobné na nové podnety a odlišné pohľady. Je preto dôležité, aby sa školy otvorili ľuďom z iných sfér spoločnosti, aby pred žiakov predstupovali nielen učitelia, ale aj odborníci z iných oblastí, aby vzdelávanie neprebiehalo iba v budovách škôl, ale čo najviac v teréne, aby prostredníctvom rád škôl do ich chodu viac zasahovali ľudia zvonku, aby sa o problémoch školy diskutovalo v celej spoločnosti, nielen v zborovniach.

Škola musí podporovať inovátorov, experimentátorov a hľadajúcich.

V situácii istej bezradnosti a hľadania východísk z krízy (štátnych školských systémov) je potrebné poskytovať jednotlivým aktérom dostatok voľnosti na experimentovanie a hľadanie nových, funkčnejších postupov a modelov. Na školách musí existovať priestor a motivácia pre inovácie a pre zmenu.

Škola musí byť flexibilnejšia a otvorenejšia zmenám.

Slovenské školstvo je ťažkopádny, zle riaditeľný kolos, ktorý je príliš odolný voči inováciám a zmenám. V tomto prípade však pre školu platí to isté, čo pre firmy a pre inštitúcie všeobecne: dlhodobo prežijú iba tie, ktoré sú schopné priebežnej adaptácie na zmenené podmienky. Keby u nás neexistoval silný štátny monopol na základné a stredné vzdelávanie a keby malé školy neboli chránené uzákonenou povinnou školskou dochádzkou, už by sa ich neschopnosť adaptovať sa na zmenený svet dávno bola prejavila masívnym odchodom „klientov“. Istý rodič sa vyjadril, že naše školstvo je taká „veľká chránená dielňa“. Je však pravdepodobné, že ochrana škôl zo strany štátu bude postupne klesať, resp. bude čoraz menej účinná voči rastúcej sile a uvedomeniu rodičov. Čím skôr sa školy adaptujú tak, aby boli životaschopné aj bez krytia štátu vytvárajúceho pre ne ochranný monopol, tým budú mať väčšiu šancu, že dokážu fungovať aj vtedy, keď sa rola štátu výraznejšie oslabí.

Rola štátu v oblasti vzdelávania by sa mala postupne oslabovať.

Jedným z významných trendov pozorovateľných najneskôr od 70. rokov 20. storočia je postupné oslabovanie role štátu v mnohých oblastiach, ktoré mal tradične pevne v rukách. Jednou z významných príčin tohto javu je postupujúca globalizácia, druhou je celková postmoderná kríza autorít a „koniec veľkých príbehov“, ako o ňom hovorí Lyotard. Ústup štátu však nie je rovnomerný, v niektorých oblastiach je markantný, v iných je iba pozvoľný. Špeciálne na Slovensku zostáva školstvo jednou z posledných bášt takmer neobmedzenej moci štátu nad svojimi občanmi, a to v miere, ktorá by už v mnohých vyspelých krajinách bola nemysliteľná. Nebol by možno až taký problém, keby štát túto svoju úlohu zvládal. On ju však nezvláda. Naše školstvo je takmer neriaditeľný administratívno-byrokratický kolos s množstvom pretrvávajúcich systémových problémov a takmer nulovým inovačným potenciálom. Ako správne vypozoroval už F. Lammenais začiatkom 19. storočia, „centralizácia spôsobuje infarkt v centre a paralýzu na periférii“. Striktne direktívne riadenie a prílišná koncentrácia rozhodovacích právomocí v horných poschodiach inštitucionálnej pyramídy pôsobia nielen paralyzujúco, ale aj demotivačne. Aktéri na nižších stupňoch strácajú iniciatívu a postupne aj pocit zodpovednosti. Akákoľvek moderná koncepcia vzdelávania preto musí vychádzať z faktu, že v dnešnej dobe už nie je ani možné, ani nutné a ani účelné, aby školstvo a vzdelávanie boli pod úplnou a neustálou kontrolou štátu a jeho byrokratického aparátu. Zodpovednosť a starosť o vlastné vzdelávanie by mala postupne v čoraz väčšej miere prechádzať na samotných ľudí. Pôjde o dlhodobý proces, ale štátna vzdelávacia doktrína by ho mala jasne deklarovať ako svoj cieľ. Hlasy volajúce po úplnej odluke vzdelávania od štátu dnes možno ešte znejú príliš radikálne, zdá sa však, že k pohybu týmto smerom bude dochádzať, a to aj v prípade, že štát bude klásť odpor. (Spomeňme, ako dlho a zložito prebiehal analogický historický proces odluky cirkvi od štátu.)

Je potrebné definovať, aké ciele vzdelávania chce štát podporovať.

Zámerne sme sa vyhli formulácii „aké by mali byť ciele vzdelávania“. Nedomnievame sa totiž, že by štát mal ciele vzdelávania záväzne centrálne definovať a následne ich všetkým občanom predpisovať. To by bolo v rozpore s predchádzajúcou tézou. Keďže však štátu naďalej zostávajú rôzne dôležité úlohy v oblasti ekonomiky, zamestnanosti či sociálneho zabezpečenia, nemožno mu uprieť právo definovať isté preferencie v oblasti cieľov vzdelávania a tieto v praxi rôznymi nástrojmi podporovať. Štát by však mal prehodnotiť súčasný stav, ktorý sa vyznačuje prehnaným dôrazom na praktické výstupy vzdelávania, na profesijnú prípravu a na produkovanie pracovnej sily, ktorá korešponduje s aktuálnymi potrebami jednotlivých priemyselných odvetví. Mali by sme sa usilovať o vyváženejší pohľad na ciele a funkcie vzdelávania, a to aj v duchu nasledujúcich téz:

Zmysel a ciele vzdelávania by sa nemali redukovať na prípravu na profesijný život.

Každý z nás plní v živote viacero dôležitých rolí (partner, rodič, pracovník, člen komunity, občan, volič…) a úlohou vzdelávania by malo byť pripraviť mladých ľudí na plnenie všetkých týchto rolí. Získanie kvalifikácie žiadanej na trhu práce je iste bonusom, na ceste k dosiahnutiu šťastného a naplneného života však predstavuje iba jeden z viacerých dôležitých krokov.

V profesijnej oblasti by malo byť cieľom správne rozpoznanie a optimálne uplatnenie schopností mladého človeka v prospech spoločnosti, nie nájdenie si práce.

Často dnes počujeme, že škola je úspešná vtedy, ak sa všetci jej absolventi ľahko zamestnajú. Je to dôsledok silného vplyvu lobistov z tradičných priemyselných odvetví. Tí si, prirodzene, želajú, aby školstvo produkovalo vhodných zamestnancov pre ich podniky, nie konkurenčných podnikateľov. Štát by si však mal uvedomovať, že cieľom vzdelávania má byť, aby sa mladý človek vedel o seba postarať, nie aby sa vedel zamestnať. Nájsť si zamestnanie je iba jednou z možností. Inou je začať podnikať a perspektívne sa tak postarať nielen o seba, ale aj o ďalších ľudí. Nová koncepcia vzdelávania by preto mala výraznejšie reflektovať globálne trendy v oblasti práce a podnikania.

Je potrebná zmena klímy škôl a celého rezortu.

V mnohých slovenských školách panuje nezdravá atmosféra, ktorá bráni dosahovaniu lepších výsledkov v oblasti vzdelávania a výchovy. Prežíva tu v podstate tradičný model rakúsko-uhorskej školy, ako ju poznáme z filmov pre pamätníkov s jeho typickými rysmi: silným dôrazom na formálnu autoritu učiteľov, vyžadovaním disciplíny a submisívnosti zo strany žiakov, hromadným, neosobným a často prehnane byrokratickým prístupom ku žiakom a ich rodičom. Zmena klímy by mohla sledovať okrem iných tieto hlavné ciele:

Školu je potrebné humanizovať – človek v nej musí mať prednosť pred byrokraciou.

Riaditelia a učitelia by mali v každej situácii vidieť za žiakmi a ich rodičmi živých ľudí s ich špecifickými potrebami, problémami a pocitmi. Rôzne predpisy a výkazy by nikdy nemali mať prednosť pred ľudskosťou, porozumením a ochotou pomôcť. Niekedy vzniká dojem, akoby tu boli žiaci pre školy, a nie naopak. Žiaci nesmú byť vnímaní iba ako „pohonná hmota“ potrebná na to, aby sa vzdelávací stroj nezastavil.

Škola musí byť bezpečným, ústretovým, príjemným a podnetným prostredím.

Množstvo štúdií jasne preukázalo, že tam, kde je neistota, pocit ohrozenia a strach, nemôže dochádzať k efektívnemu učeniu sa a k výchovnému pôsobeniu už vôbec nie. Naše školy musia byť bezpečné pre každé dieťa, ktoré v nich študuje, ale rovnako aj pre každého učiteľa, ktorý v nich pôsobí. Pri bezpečnosti by sme sa však nemali zastaviť. Našou ambíciou by malo byť, aby naše školy boli aj príjemným prostredím – uvedomme si, akú veľkú časť detstva a mladosti v ňom mladí ľudia trávia. Školské prostredie potrebuje viac spontánnosti, improvizácie, neformálnosti, hravosti a radosti z poznávania a objavovania a naopak menej strnulosti, plánovania, vážnosti, inštituciálnosti a chladného, formálneho odstupu. Malo by sa podstatne rozšíriť spektrum emócií, ktoré by deti v škole zažívali (dnes tvoria možno 90 % nuda a strach).

Školu je potrebné demokratizovať.

Život v demokratickej spoločnosti kladie na jej členov rôzne nároky a ako sa takmer denne presviedčame, nie každý ich zvláda. Pre každú demokraciu je preto dôležité, aby sa ľudia už od mlada na rôzne jej špecifiká pripravovali. Základné princípy „učenia sa demokracii“ sú pritom jasné a dávno známe: diskusii sa učíme tak, že diskutujeme, rozhodovaniu sa učíme tak, že sa rozhodujeme alebo že o niečom rozhodujeme, zodpovednosti sa učíme tak, že preberáme zodpovednosť za rôzne veci vo vlastnom živote… Naše školy sú však silno nedemokratickým prostredím, v ktorom často absentuje priestor na vyjadrenie názoru, na diskusiu, v ktorom žiaci nemôžu takmer o ničom rozhodovať a v ktorom nedostávajú príležitosť prevziať za niečo zodpovednosť. Výchova k demokracii sa tak na mnohých školách redukuje na zaradenie akademického pojednania o demokracii do učiva občianskej výchovy. Takýto prístup nemôže byť účinný. Je potrebné, aby školy samotné boli zmenšeným, zjednodušeným modelom demokratickej spoločnosti a aby všetci aktéri vnímali ich demokratického ducha. V kasárni možno vychovať poslušného vojaka, ale nie demokrata.

Je potrebné v škole potlačiť kultúru slepej poslušnosti.

Slovenské školstvo tradične silno stavia na formálnej autorite učiteľa a očakáva, že táto bude bezvýhradne rešpektovaná. Je samozrejmé, a nikto to nechce spochybňovať, že učitelia musia mať nad situáciou v škole kontrolu a že žiaci musia rešpektovať niektoré ich pokyny, najmä v oblasti prevádzky a organizácie vyučovania, a to v tým väčšom rozsahu, čím sú mladší. Problémom však je, keď sa autoritatívny a direktívny prístup zredukuje takmer výhradne na príkazy a zákazy (smerujúce od učiteľov ku žiakom) a najmä, keď sa rozšíri aj do oblasti vzdelávacej, kognitívnej. Tam potom môže viesť ku slepému, mechanickému preberaniu názorov učiteľov, k neochote či dokonca strachu žiakov vysloviť svoj názor, spochybniť slová učiteľa, upozorniť ho na chybu. Vyžadovanie poslušnosti postupne vedie k pasivite či dokonca k prehnanej submisívnosti žiakov ako pomerne účinnej stratégií dosiahnutia dobrého školského hodnotenia. Mnohé z uvedených aspektov školského vzdelávania nie sú u nás zatiaľ dostatočne reflektované a zostávajú iba v oblasti tzv. skrytého kurikula. Ich negatívne dôsledky na mladých ľudí a nepriamo aj na spoločnosť sú však pozorovateľné.

Je potrebné zmeniť spôsob riadenia rezortu a komunikáciu so školami a s verejnosťou.

Nie nadarmo sa hovorí, že ryba smrdí od hlavy. Problém nedemokratickosti, autoritatívnosti a direktívneho riadenia nie je iba problémom niektorých konkrétnych slovenských škôl. Je to jeden z typických, určujúcich rysov celého rezortu. Nemožno očakávať, že prostredie základných a stredných škôl sa výraznejšie zdemokratizuje, pokiaľ budú všetky inštitúcie z vrchných poschodí rezortnej pyramídy jednať s tými nižšie postavenými iba formou príkazov, zákazov, nariadení, pokynov a usmernení, ktoré navyše vznikajú v úzkych skupinách bez možnosti širšej participácie tých, ktorých sa týkajú. Jedným z dôvodov, prečo učitelia nedávajú žiakom priestor na diskusie, rozhodovanie sa a preberanie zodpovednosti je nepochybne aj fakt, že sami tento priestor nedostávajú od svojich nadriadených. Duch slovenského školstva je stále byrokraticko-direktívny, priam vojenský. Holandským či fínskym učiteľom by tunajšia realita možno pripomínala Orwellovu dystopiu 1984. Ak chceme dosiahnuť zmenu klímy na školách, musíme o ňu usilovať v celom rezorte: na ministerstve školstva, v ním priamo-riadených organizáciách, v inšpekcii, v metodickom centre, ale určite aj na vysokých školách pripravujúcich učiteľov.

Je potrebné klásť dôraz na ľudí, nie na dokumenty a technológie.

Veľká časť inovácií, ktoré sa v slovenskom školstve udiali za uplynulých 25 rokov, sa týkala techniky. Spočiatku išlo o nákupy osobných počítačov, príslušenstva a softvéru pre počítačové učebne, neskôr o zriaďovanie prístupu na internet, nákupy dataprojektorov, interaktívnych tabúľ a v ostatnom čase útočia na školy tablety či on-line zdroje vzdelávacích materiálov (typu Planéta vedomostí). Celkovú sumu investovanú do hardvéru a softvéru asi nikto nedokáže vyčísliť, určite by nám však vyrazila dych. Pritom efektívnosť využívania týchto prostriedkov na školách je často problematická a reálny posun v kvalite škôl, ktorý by bolo možné pripísať technologickým inováciám, ani zďaleka nezodpovedá vynaloženým prostriedkom. Prečo sú technológie také úspešné v prenikaní do škôl? Niekoľko dôvodov je zrejmých:
  1. Výrobcovia hardvéru a softvéru hľadajú v mimoriadne silnej konkurencii stále nové trhy a školstvo je, všade na svete, potenciálne veľkým trhom. Predajcovia technológií preto vyvíjajú silný tlak, ktorému zodpovední jednotlivci vo vedení rezortu nie vždy dokáže odolať.
  2. Vo svete biznisu hrajú technologické inovácie veľkú rolu a často sú podmienkou aj nositeľom kvality. Z toho pramení viera, že podobne dôležitú úlohu môžu hrať technológie aj v školskom vzdelávaní.
  3. Technika je spravidla drahá, no jej nákup je pre obstarávateľa pomerne jednoduchý a málo prácny. Kúpiť od jedného dodávateľa 1 000 notebookov je oveľa jednoduchšie, ako minúť rovnakú sumu napríklad na školenia pre učiteľov. Keďže v rámci eurofondov je potrebné míňať veľmi veľké sumy v pomerne krátkom čase, nákupy techniky sú najjednoduchším riešením.
Tento trend je potrebné prehodnotiť. Jednoznačne najdôležitejším prvkom celého systému sú učitelia a riaditelia škôl. Tomu musí zodpovedať aj proporcia prostriedkov, vynakladaných na ich odborný a profesijný rast v porovnaní s prostriedkami na nákupy techniky. Tie by mali byť prenechané na jednotlivé školy, ktoré dokážu najlepšie posúdiť vlastné potreby, ako aj možnosti efektívneho využívania techniky vo svojich špecifických podmienkach.

Převzato s laskavým souhlasem z webu Kampaně A DOSŤ!

18 komentářů:

Romana Howe řekl(a)...
22. ledna 2016 v 21:52  

Přeji Slovákům, aby uspěli a začali tvořit smysluplnější prostředí pro učení a vzdělávání se. Podle toho, co jsem přečetla a vyslechla v debatě "A dost", je jejich snaha promyšlená a zaštítěná dobrými argumenty. Inspirace i pro Čechy.

tyrjir řekl(a)...
23. ledna 2016 v 2:37  
Tento komentář byl odstraněn autorem.
tyrjir řekl(a)...
23. ledna 2016 v 2:40  

Aktivistické ideály na Slovensku a názory na to, jak lze dosáhnout velmi žádoucího zlidštění školního vzdělávání, jsou myslím podobně odtržené od reálných podmínek jako v Česku. Podfinancované, vrcholovými politiky přezírané a divně koncipované a organizované veřejné školství dává bohužel dobré příležitosti mnohdy jen mluvkům a těm, kteří usilují o dotované projekty a o privatizaci počátečního vzdělávání. Zlepšení veřejného školství lze dosáhnout postupnými kroky vycházejícími z hodnověrného ověřování hypotéz v reálných podmínkách a nikoli plošnou revoluční reformou (změnou vzdělávacího paradigmatu).
J.Týř

Josef Soukal řekl(a)...
23. ledna 2016 v 9:59  
Tento komentář byl odstraněn autorem.
Josef Soukal řekl(a)...
23. ledna 2016 v 9:59  
Tento komentář byl odstraněn autorem.
Josef Soukal řekl(a)...
23. ledna 2016 v 10:00  

Dojmy z četby (v druhé části letmé, protože za víc text nestojí):
1) (Téměř) za vše mohou školy a učitelé.
2) Hodně obecných proklamací, které se v okamžiku uvádění do praxe ukáží jako naprosto nedostačující pro řešení čehokoli, co není obecná proklamace.
3) Vnitřní rozpory textu (viz různé pasáže o vzdělávacích cílech - co by stát mohl v této oblasti podporovat, když MUSÍ podporovat různost?).
4) A dost!

Nicka Pytlik řekl(a)...
23. ledna 2016 v 21:22  

učitelia musia mať nad situáciou v škole kontrolu a že žiaci musia rešpektovať niektoré ich pokyny

Jestli to je nějaké prokletí, či co, ale jen jsem nahlédl na ten text, padly mi oči na to 'niektoré'. Takže niektoré áno, niektoré nie. A teď ktoré áno, a ktoré nie.
Docela mi to stačí. A protože jsem to dál nečetl, zajímalo by mne, jestli je někde v textu formulována idea, že
učitel nenese za žáka žádnou odpovědnost, protože žák je odpovědný především sám za sebe!
Co, paní Kalabisová?

Ondřej Šteffl řekl(a)...
23. ledna 2016 v 22:37  

"Zodpovednosť a starosť o vlastné vzdelávanie by mala postupne v čoraz väčšej miere prechádzať na samotných ľudí."

Ondřej Šteffl řekl(a)...
23. ledna 2016 v 22:39  

"Zodpovednosť a starosť o vlastné vzdelávanie by mala postupne v čoraz väčšej miere prechádzať na samotných ľudí."

Josef Soukal řekl(a)...
23. ledna 2016 v 22:57  

Vzhledem k tomu, že stále vzrůstá počet žáků a studentů, kteří kvůli nevhodnému a/či nemotivujícímu rodinnému prostředí vzdorují jakémukoli soustavnému vzdělávání, zřejmě by tato teze v praxi přinesla další propad vzdělanosti (se všemi jeho důsledky) u těch, jimž by měl vzdělávací systém naopak pomáhat rozdíly smazávat. Zkrátka - viz bod 4 mého předchozího příspěvku.

Nicka Pytlik řekl(a)...
23. ledna 2016 v 23:34  

Ach ano. Odpovědnost za svoje vzdělávání. No proč ne. Ale já myslel 'především sám za sebe'.
Když potřebuje žák na záchod v průběhu hodiny, a já mu v tom nezabráním, mám problém. Ztrácím nad ním kontrolu! Rozumíte? Musí se zeptat, jestli může. Já musím posoudit, jestli to náhodou není příliš brzo po přestávce, nebo jestli by ten riskantní úkon nevydržel udržet až do přestávky. Nejlépe by bylo, kdyby si žáci přinesli od rodičů potvrzení, že na dobu vykonání potřeby a přesun tam i zpět za svoje dítě přebírají odpovědnost. Nebo co. Normálně pakárna jako na vojně za totáče. Několik let trvalo, než se žáci přestali bát se v hodině normálně napít.
A víte, co je nejhorší? Nějací žáci mne udali, že mohou na záchod odejít, když potřebují, aby mi to zavařili. A za-va-ři-li. Dávají bedlivý pozor, připravené mobily, co všechno by se dalo proti mně použít, když tak tvrdošíjně trvám na tom, že je něco naučím. Dřív se různé výroky a průpovídky učitelů, vytržené z kontextu, uváděly pro pobavení v maturitních novinách. Jako že i učitelé jsou lidi. Dnes se to stává součástí obžaloby, na které se podílejí nejen rodiče, ale dokonce i kolegové. Rozumíte? Do prdele už, oč tu běží?

Vladimír Stanzel řekl(a)...
24. ledna 2016 v 7:10  

"Rola štátu v oblasti vzdelávania by sa mala postupne oslabovať." - to je až delirantní odstavec popisující sen všech soukromníků, kteří chtějí na školství vydělávat a na vzdělanost kašlou. Přitom je evidentní, že školství je jedna z oblastí (spolu se zdravotnictvím), kde "nevideitelná ruka trhu" páchá nepředstavitelné škody.

Text si místy navíc odporuje - tvrdí, že "V profesijnej oblasti by malo byť cieľom správne rozpoznanie a optimálne uplatnenie schopností mladého človeka v prospech spoločnosti, nie nájdenie si práce." a přitom požaduje "Nová koncepcia vzdelávania by ... mala výraznejšie reflektovať globálne trendy v oblasti práce a podnikania." Takže Horákyně má být nahá i oblečená. Globální trendy jsou přece jasné - poslušný pracovník ochotný se přetrhnout pro pár šestáků, konformní konzument, pokorně přijímající své místo v hierarchii korporace. To jde proti první tezi.

Opět se potvrzuje, že školští experti jsou většinově experty pouze sebeprohlášením a lépe je se před nimi mít na pozoru.

Anonymni z 21:30 řekl(a)...
24. ledna 2016 v 10:07  

Rozumím Pytliku.

Tajný Učitel řekl(a)...
25. ledna 2016 v 7:42  
Tento komentář byl odstraněn autorem.
Tajný Učitel řekl(a)...
25. ledna 2016 v 7:46  

Reakce na první koncepci vzdělávání dětí hodnou toho označení, pokud vypovídají o názoru většiny a já doufám, že ne, jsou deprimující. Někteří učitelé se cítí napadení kýmkoliv a čímkoliv, co nesouzní z jejich představou samých o sobě, přičemž zcela opomíjejí fakt, že učitelé a škola jsou zde pro děti, nikoliv sami pro sebe.

Anonymni z 21:30 řekl(a)...
25. ledna 2016 v 8:33  

"že učitelé a škola jsou zde pro děti, nikoliv sami pro sebe."

A na to ste přišel sám, na takovou blbost? Myslíte, že školy existují kvůli dětem?

Myslíte, že děti přišli někdy v historii za "panovníkem" s požadavkem na školu?

Oldřich Botlík řekl(a)...
25. ledna 2016 v 12:31  

Nemám s textem žádný větší problém.

O tom všem se u nás (ale i na Slovensku) diskutovalo už na začátku 90. let. Řekl bych, že kvalitněji než dnes. V Česku vzniklo několik autorských týmů, které představily své projekty. Odpovídaly také na sérii otázek položených Asociací pedagogů základního školství.

Je obrovskou zásluhou paní Jany HRUBÉ (Učitelské listy), že si o tom všem můžeme udělat obrázek i dnes, aniž bychom museli vstát od počítače.

Chci jí zde za to veřejně poděkovat – ohromně si její práce pro české školství vážím.


První část odpovědí autorských týmů na otázky Asociace pedagogů ZŠ
Druhá část odpovědí autorských týmů na otázky Asociace pedagogů ZŠ

Osobně pokládám za nejvyrovnanější a nejpropracovanější studii NEMES (Nezávislá mezioborová skupina). Její materiál byl poměrně rozsáhlý – a tak autoři shrnuli jeho hlavní teze.

Naopak velmi krátká byla studie IDEA, na jejímž vzniku jsem se podílel. Její myšlenky vzbuzovaly silné pozitivní i negativní emoce už tehdy a vzbuzují je dodnes. Domnívám se ovšem, že těch, kteří jsou vůči nim vstřícní a rozumějí jim, od té doby výrazně přibylo. Typologie těch druhých zůstává stále stejná.

Velmi bych uvítal, kdyby například Učitelské profesní sdružení, případně kdokoli jiný, předložil do diskuse nějaké podobné zásadní aktuální otázky. Přece jen od té doby uplynulo čtvrt století.

Oldřich Botlík řekl(a)...
25. ledna 2016 v 16:22  

Udělal jsem chybu v syntaxi odkazů a nezkontroloval, zda fungují. Proto ještě jednou:

První část odpovědí autorských týmů na otázky Asociace pedagogů ZŠ

Druhá část odpovědí autorských týmů na otázky Asociace pedagogů ZŠ

Hlavní teze studie NEMES

Program IDEA

Články dle data



Učitelské listy

Nabídka práce

Česká škola - portál pro ZŠ a SŠ

Česká škola poskytuje svým čtenářům diskusní prostor k vyjádření názorů na školskou problematiku. Tyto příspěvky se nemusí shodovat se stanoviskem redakce České školy a jsou uveřejňovány jako podnět k dalším diskusím.

Obsah článků nemusí vyjadřovat stanovisko redakce nebo vydavatele Albatros Media, a.s.


Všechna práva vyhrazena.

Tento server dodržuje právní předpisy
o ochraně osobních údajů.

ISSN 1213-6018




Licence Creative Commons

Obsah podléhá licenci Creative Commons Uveďte autora-Neužívejte dílo komerčně-Nezasahujte do díla 3.0 Česká republika, pokud není uvedeno jinak nebo nejde-li o tiskové zprávy.



WebArchiv - archiv českého webu



Tyto webové stránky používají k poskytování služeb, personalizaci reklam a analýze návštěvnosti soubory cookie. Informace o tom, jak tyto webové stránky používáte, jsou sdíleny se společností Google. Používáním těchto webových stránek souhlasíte s použitím souborů cookie.