Zamyšlení doc. Petláka z Pedagogické fakulty Univerzity K. Filozofa, Nitra. V súvislosti s cieľmi výchovy a vzdelávania v súčasnosti, no najmä so zreteľom na budúcnosť, sú veľmi často frekventované úvahy o tvorivosti žiakov, ale i učiteľov, o potrebe humanizácie výchovno-vzdelávacieho procesu, o potrebe neformálneho prepojenia školy so životom, o potrebe a možnostiach využívania výpočtovej techniky vo vyučovaní a pod. Každá z týchto oblastí, a je ich oveľa viac (napr. aj zdokonaľovanie vyučovania cudzích jazykov, prehlbovanie výchovnosti vyučovania), je v zásade reflexiou toho čím žije naša škola a čomu je v nej potrebné venovať pozornosť aj z hľadiska celospoločenských cieľov. Možno dodať len to, že hľadanie nového, lepšieho a zodpovedajúceho súčasnosti i budúcnosti, je permanentnou súčasťou a úlohou školy a školstva vôbec (napokon, toto je príznačné nielen pre školu, ale pre všetky oblasti nášho života).
Z viacerých v súčasnosti aktuálnych úloh škôl a školstva, chcem v tomto príspevku upriamiť pozornosť na výpočtovú techniku vo výchovno-vzdelávacom procese, prirodzene len na parciálnu časť tejto obsiahlej problematiky. Ostatné desaťročie môžeme charakterizovať, ako obdobie razantného nástupu výpočtovej techniky do nášho života. Kým pred desiatimi rokmi sme len ojedinelo pracovali s výpočtovou technikou – počítačmi, len pomaly sme ju zavádzali do škôl, dnes, prízvukujem, v porovnaní s minulosťou a v našich pomeroch, môžeme s istým nadsadením povedať, že mnohí naši ľudia získali ďalšiu „počítačovú gramotnosť.“ To isté možno povedať o značnej časti našej mládeže, najmä stredoškolskej, ktorá dnes disponuje solídnymi vedomosťami a zručnosťami z práce s výpočtovou technikou, včítane INTERNETU.
V súvislosti s týmto, ako som uviedol, razantným nástupom a prienikom techniky do nášho života, a teda aj školy, sme svedkami rôznych úvah a diskusií o mieste, prednostiach a nedostatkoch výpočtovej techniky vo výchovno-vzdelávacom procese. Popravde povedané, v súčasnosti nám ešte nehrozí nebezpečie, že by sme v našich školách „nahrádzali“ učiteľov rôznymi computermi. /Žiaľ, alebo šťastie?, že ich ešte toľko nemáme, nemáme ani softwerove vybavenie, nemáme dôsledne rozpracované pedagogicko-didaktické aspekty výučby prostredníctvom novej, modernej techniky a pod.) Isté je však to, že podiel týchto computerov bude v budúcich rokoch narastať, budú samozrejmou súčasťou vyučovacích techník a pod.., a preto je potrebné zamýšľať sa nad všetkými „pre a proti“ ich využívania vo výučbe. Viaceré články, ktoré som v tejto súvislosti čítal, ale aj rozhovory s učiteľmi vyznievajú jednoznačne presvedčivo a sú zamerané v prospech „nasadzovania“ rôznych techník do výučby, pričom sa častejšie zdôrazňujú len prednosti. Tie sú nepopierateľné, ale súčasne s nimi treba pripomínať aj niektoré problémové stránky, ktoré sú súčasťou tohto vyučovania. V zmysle naznačeného sa pokúsim o náčrt niektorých výhod a nevýhod počítačového vyučovania.
Z predností výučby prostredníctvom počítačov možno uviesť napr. tieto. Žiak si sám volí svoje individuálne tempo práce a ak pracuje s vetveným programom volí si aj metódu učenia. Práca žiaka s programom je „intímna a dôverná“, pre žiaka nevznikajú žiadne trápne situácie pred celou triedou alebo skupinou žiakov. Práca s programom zabezpečuje okamžitú spätnú väzbu. Samotné spracovanie programu a práca s nim zabezpečuje aktivitu a aj možnosť individuálneho tempa práce. Učenie sa pomocou počítača je exaktné, program je „trpezlivý“ – je možné opakovať ho aj viac razy za sebou a pod. Žiak je pri počítači nielen objektom, ale aj subjektom, pretože zasahuje do programu, aktivizuje sa, koriguje svoje postupy a pod. Práca je pre žiaka motivujúcejšia ako slovo učiteľa, pretože veľmi pôsobivo pôsobí napr. grafické spracovanie učiva, farebnosť, zvukové efekty, spomaľovanie, zrýchľovanie prezentovaného učiva, možnosť dobrého pozorovania - analýza obrazov, ale aj textu a pod. V neposlednom rade k výhodám patrí aj objektívne diagnostikovanie žiaka a možnosť okamžitej spätnej väzby pre žiaka. V súpise výhod, či predností nemožno zabudnúť ani na učiteľa. V tomto vyučovaní je odbremenený napr. od fixačnej a diagnostickej didaktickej funkcie, čas a pozornosť môže sústreďovať na iné pedagogicko-didaktické aktivity. Možno azda dodať to, že tieto výhody sú viacerým učiteľom známe. Boli zdôrazňované v 60-tych rokoch, kedy sa aj u nás začínalo s programovaným vyučovaním.
Odporcovia počítačového vyučovania v ňom vidia viac nedostatkov ako predností, ba sú toho názoru, že nevýhody prevažujú nad výhodami a argumentujú napr. týmto: Hovoriť o vlastnom tempe a individuálnej metóde nie je celkom správne. Podľa nich ide o „pseudoindividualizáciu“, pretože nie žiak, ale program už samotným spracovaním „rozhoduje“ o vyučovacej metóde a jej priebehu. Žiak môže „operovať“ len tým, čo je do programu „vložené.“ V podobnom duchu vyznieva aj pohľad na aktivitu, ktorú charakterizujú ako „pseudoaktivitu“ a „pseudosamostatnosť“ – žiak síce pracuje s programom, ale – aké sú jeho možnosti rozhodovania, vlastnej tvorivosti, plánovania činností, realizácie vlastných nápadov, využívanie hodnotiaceho myslenia, je žiak naozaj aktívny a samostatný, alebo sa prispôsobuje hardweru a softweru počítača? O „pseudodialógu“ hovoria preto, lebo žiak s počítačom nekomunikuje, nekladie mu otázky a pod., je viac-menej závislý na programe. Za vážny problém označujú aj to, že v takomto vyučovaní sa úplne stráca emocionalizácia a výchovnosť vyučovania. Učenie je „odtrhnuté“ od žiaka, od života, je modelové, chýba „živé“ prepojenie s reálnymi skúsenosťami žiaka. Počítač nie je „kvalitný diagnostik,“ pretože nie je schopný preveriť ako žiak učivo skutočne pochopil, ako ho vie aplikovať, ako ho prežíva a pod.
Zamýšľanie sa nad uvedenými výhodami a nevýhodami nás privedie k záveru, že obidve skupiny argumentujúcich argumentujú rozumne a správne, pričom vychádzajú z porovnávania viacerých hľadísk. Tí, ktorí predovšetkým zdôrazňujú výhody vychádzajú z kritiky tradičného vyučovania (napr. vyučovanie všetkých žiakov rovnakým tempom, verbálnosť výučby, temer žiadne diferencovanie, malá aktivita žiakov…) a ich argumenty sa stretajú s pochopením u mnohých učiteľov, ale i širšej verejnosti. Tí, ktorí predovšetkým zdôrazňujú nevýhody vychádzajú z toho, že vyučovanie má byť emocionálne, variabilné, výchovné, prispôsobivé žiakovi a pod., čo, podľa nich „prístroje“ nemôžu zabezpečiť. Prirodzene, aj na tomto konštatovaní je veľa pravdy, a aj keď dnes hovoríme, že v najbližších rokoch technika výrazne zasiahne školu, učiteľa v nej nenahradí.
V zmysle načrtnutého otázka teda nestojí tak, či zavádzať alebo nezavádzať výpočtovú techniku do škôl, či je hodnotnejšie vyučovať prostredníctvom nej, alebo či treba preferovať klasické vyučovanie a pod. Zmyslom týchto „pre a proti“ má byť hlbšie zamýšľanie sa nad vyučovacím procesom a jeho dotváranie, aby sa v ňom, či už v klasickom alebo aj pri využívaní počítačov, čo najviac eliminovali vyššie uvedené problémové stránky.
Na záver príspevku chcem dodať, že vyššie uvedenými myšlienkami vonkoncom nesledujem zvýrazňovanie výhod alebo nevýhod vyučovania prostredníctvom počítačov. Skutočnosťou je, že výpočtová technika a aj iné média (napriek finančným problémom školstva) sa stávajú súčasťou výchovno-vzdelávacieho procesu a z času na čas zaznamenávame v radoch učiteľov isté nadšenie, očakávanie zásadných zmien vo vyučovaní a v učení sa žiakov a pod. Prirodzene, nebolo by správne odrádzať od tohto vyučovania ,nebolo by správne hľadať a zdôrazňovať jeho nevýhody a pod. Isté je, že skôr alebo neskôr bude aj v našich školách viac rozšírené. Podstatnejšie je uvedomovanie si toho, že každá koncepcia vyučovania má svoje mnohé prednosti a aj mnohé problémové stránky – toto v plnom rozsahu platí aj pre výučbu s využitím počítačov. Preto sa pri ich zavádzaní do praxe treba vyvarovať preceňovania ich predností a skutočne reálne vidieť a hodnotiť všetky „pre a proti“ a tvorivo s nimi pracovať – inhibovať nežiaduce a posilňovať žiaduce. Iba za tohto predpokladu je možné očakávať, že počítače prispejú k inovácii výučby, že uľahčia prácu učiteľovi a aj žiakovi a nebudú dehumanizovať výchovno-vzdelávací proces
Erich Petlák
0 komentářů:
Okomentovat